Rozhovor s Martinou Veiglovou – Mamuti, absolventkou programu Cesta k Sebe a zakladateľkou spoločnosti SportStudyUSA

Venovala som sa cukrárstvu v rodinnej firme - takému kvázi manažmentu. A pár ľuďom som okrajovo robila aj poradenstvo ohľadom volejbalu v Amerike, pomáhala som im s výberom škôl a niektorým aj so získaním štipendia. Taktiež som sa venovala deťom. Nejako som sa asi venovala všetkému viac ako sama sebe. A potom prišlo také to obdobie, či už spôsobené vekom okolo štyridsiatky alebo niečím iným, kedy človeka začne ubíjať a dojedať jeho práca a celé nastavenie každodenného života. Mala som pocit, že potrebujem niečo zmeniť. Hľadala som sa a skúšala rôzne veci, ale nič nebolo ono. V tomto období prišlo do môjho života aj veľa ľudí, ktorým vďačím za to, kde som dnes. Jednou z týchto ľudí je aj Evka a LeadIN, a taktiež moja rodina. No a keď prišiel nápad so SportStudyUSA, vedela som, že som doma, že som to ja, a že robím to, čo ma neskutočne napĺňa. Myslím si, že to prišlo v tom správnom čase. Keď sa spätne zamyslím nad tým, že toto som mohla robiť už dávno, tak viem, že nemohla. Pretože som to mala začať práve teraz, a až keď som sa do toho pustila teraz, tak je to to, čo to má byť.

Spomínaš, že v tomto období prišiel do Tvojho života aj LeadIN. Čo sa vtedy dialo a akú úlohu zohral program Cesta k Sebe, ktorý si absolvovala?

Nachádzala som sa vtedy v tom stratenom období. Hoci som mala pocit, že mám všetko vo svojich rukách, tak vnútorne som sa hľadala, hľadala nejakú tú cestu k sebe. Nuž, a program bol presne o tom lepšie pochopiť seba, svoje vnútro, svoje potreby. A keďže sa mi to podarilo, respektíve stále darí (lebo je to proces, ktorý stále pokračuje), dokážem oveľa lepšie vnímať aj svet okolo seba, mojich blízkych, moju prácu alebo aj súkromný život.

Vieš si vybaviť aj nejaký konkrétny moment z programu, ktorý výrazne ovplyvnil Tvoj život?

Boli to asi všetky momenty. Pretože celý program bol takou cestou, kde v jednu chvíľu si človek uvedomí niečo o sebe, a v druhej pozoruje ľudí, ktorí sú tam, a naučí sa ich vnímať a pochopiť, prečo spravili rozhodnutie, ktoré spravili, a ktoré by som ja spravila inak. Často typujem ľudí vo svojom živote podľa talentových profilov, o ktorých sme sa učili v programe. Nie že si ich podľa nich zaškatuľkujem, ale lepšie ich vďaka nim navnímam. Každý jeden krok programu mal nejaký svoj význam a zanechal nejaký dojem, hoci si ho človek nemusí uvedomovať hneď po skončení programu. Niektoré veci prídu samé za mesiac, niektoré za rok, niektoré vyskočia, že „aha, toto bolo pred dvomi rokmi v programe“. Čiže je to taká cesta kontinuálneho učenia sa a čerpania z toho aj po dlhej dobe.

Do akej miery využívaš koncept talentových profilov aj v rámci svojej práce?

Mojich študentov vnímam najprv z toho športového uhla, tým, že som sama trénovala, „zaškatuľkujem“ si ich svojim trénerským okom. A potom ich vnímam každého ako jednotlivca a vidím, ako je každý úplne iný. Mám napríklad športovkyňu, ktorá je iný talentový profil ako som ja, a preto tá práca s ňou je taká, povedala by som, komplikovanejšia ako s inými športovcami. Presne preto, aký je profil - čo potrebuje, ako spätne komunikuje. Takže pri tej práci, keď mojich študentov lepšie spoznám, aj vďaka talentovým profilom viem lepšie odhadnúť, čo očakávať a ako sa naša spolupráca bude vyvíjať – kde to pôjde veľmi ľahko a kde naopak treba niečo podotknúť alebo spraviť to prioritou, aby sme to dotiahli do cieľa.

Trend osobného rozvoja je každým rokom silnejší a k dispozícii sú rôzne programy s rôznym obsahom a rôznou mierou detailu. Prečo by si podľa teba mali ženy vybrať práve program Cesta k Sebe?

Pretože je to cesta k sebe, doslova. Naozaj, ten program spĺňa svoj názov, aspoň pre mňa ho teda splnil. A keď si človek uvedomí, že cesta k sebe je tá najdôležitejšia cesta, tak potom všetky ostatné cesty sú ľahšie a jednoduchšie – odrazu už nie sú nemožné alebo nepriechodné, ale ide cez ne okľuka alebo sa dajú podísť tunelom. Bolo to vidno aj v našej skupine. Boli tam ženy, ktoré sa snažili zlepšiť svoj profesionálny život, iné zase ten osobný. Každá žena v programe riešila niečo iné, ale verím, že keď človek pochopí seba, tak pochopí aj to, čo sa deje v práci, pochopí ten korporát alebo napríklad rodinu, v ktorej možno vidí chaos a zmätok. Keď človek pochopí seba a nájde seba, naučí sa ľúbiť, tak potom aj to ostatné do toho začne zapadať.

Keďže máš študovanie a športovanie v Amerike zažité z oboch strán – najskôr si to zažila na vlastnej koži a teraz tento zážitok prinášaš ďalším mladým športovcom – čo je to, čo táto skúsenosť dávala tebe, a čo možno chceš, aby dala aj tvojim študentom?

To, čo to dávalo mne, som si vtedy vôbec neuvedomovala. To bola jedna z vecí, ktoré som si popri Evke v LeadINe uvedomila. Ono všetko má svoj čas na dozretie, a mne toto dozretie prišlo až vo veku, kedy som si dokázala uvedomiť, čo mi to dalo naozaj. A okrem toho, že mi to dalo možnosť športovať, získať vzdelanie, mať štipendium, vidieť kus sveta a spoznať nových ľudí, s ktorými som dodnes v kontakte, tak mi to vlastne umožnilo robiť tú prácu, ktorú teraz robím. Pretože práve vďaka tým ľuďom a kontaktom mám veľa dverí otvorených a dokážem ich teraz otvoriť aj pre mojich študentov. To je presne to, čo sa snažím dať ďalším mladým ľuďom - ponúknuť im možnosť zažiť to, čo som zažila ja, a možnosť ďalej sa venovať športu. Zároveň veľa mladých športovcov chce byť v živote profesionálnymi športovcami a ničím iným, a ja tomu rozumiem. Ale taktiež im hovorím, že raz príde vek, kedy to telo už nebude vládať, alebo sa nedajbože zraní, a ak nemáš ani diplom, tak zrazu nemáš nič. Chcem mojim študentom dopriať ten športový zážitok a súčasne aj vzdelanie. Chcem im umožniť, aby mohli ďalej profesionálne hrávať a zaplatiť si štúdium práve vďaka tomu športu, ktorý milujú. To mi prináša radosť a zadosťučinenie – vidieť, že ďalší mladý človek odchádza do Ameriky, a že má túto možnosť aj vďaka mne. Lebo spojiť šport a štúdium je naozaj možné iba v Amerike. Nikde na svete to nefunguje takto symbioticky, že študent nemusí kvôli škole vynechať tréningy a nemusí meškať do školy kvôli tréningom. Je to zážitok, ktorý je na celý život.

Práca v dvoch časových pásmach, ktorá obnáša komunikáciu s veľkým počtom ľudí, si určite vyžaduje veľa úsilia a energie. Čo ťa poháňa vpred alebo inšpiruje?

Keď vidím, že sa to podarí. Že tam tie decká viem dostať, umožniť im pokračovať v športe, vybaviť im štipendium, spraviť nemožné možným, lebo pre veľa ľudí je také niečo nereálne, keďže nevedia, ako ten systém funguje. Na Slovensku športovci dostanú možno 100-150 eur mesačne a hrajú vo všetkých ligách. V Amerike máme štipendium, ktoré im pokryje ubytovanie, stravu, školné, zdravotné poistenie, u niektorých dokonca aj cestovné, a odrazu majú štipendium na 40 000 až 50 000 eur ročne. Tento rok je priemer štipendia pre našich športovcov 39 000 eur, čo je neskutočný úspech pre nich, aj pre nás, a taká motivácia vpred.

Keby si mala zhodnotiť, čo považuješ za svoj najväčší úspech, čo by to bolo?

Neviem, či je jeden. Napríklad, v Amerike som zaradená do športovej siene slávy, moje rekordy vo volejbale sú tam do dnes nezmenené. Hrala som, aj trénovala, v najvyššej americkej divízii - D1. Reprezentovala som Slovensko na Majstrovstvách Európy a Majstrovstvách sveta. To sú také tie úspechy na stenu, ale neviem, či by som ako najväčší úspech uviedla práve toto. Skôr by som povedala, že úspech je byť tu a teraz, každý deň sa niečo nové naučiť, dokázať pochopiť, že aj to zlé bolo súčasťou cesty. Úspech bol aj ten nápad rozbehnúť SportStudy USA, vymyslieť tomu meno a logo. Obnáša to milión vecí, či už je to reklama alebo komunikácia so školami, trénermi, rodičmi, a úspech je, že to dokážem zmanažovať a zároveň byť súčasťou času mojich detí, podporiť ich, nájsť si čas sama pre seba. Úspech je tešiť sa z toho, čo je tu a teraz.

– 7 septembra 2023 –