KEĎ JE STRACH NAŠIM HNACÍM MOTOROM, ALE AJ BRZDOU

Každý sa niečoho bojí. Je to pre človeka prirodzené lebo strach patrí medzi základné inštinkty človeka. V rámci evolúcie sa v limbickom systéme prehistorického mozgového centra vytvorila amygdala (najstaršia párová štruktúra v mozgu), ktorá v človeku spúšťa reakciu tzv. pudu sebazáchovy. Deje sa to bez ohľadu na to, či čelíme skutočnej hrozbe (ohrozeniu života, zdravia...), alebo psychologickej hrozbe (predpokladané subjektívne ohrozenie). V amygdale sú mechanizmy, ktoré sa automaticky spúšťajú, aby nás pred nebezpečenstvom chránili a sú kľúčové k nášmu prežitiu.

Subjektívne (psychologické) ohrozenie zažívame každý deň – prejavuje sa v rôznych podobach stresu. Je to napríklad dopravná zápcha, ktorá nás stresuje, či prezentovanie na konferencii, strach / stres z toho, keď meškám do práce, strach / stres z toho, že neurobím skúšku, alebo z toho, čo kto o mne povie alebo nepovie a mnoho ďalších situácií.

Častokrát sú to práve strachy, ktoré nás motivujú a poháňajú za našim úspechom. Sú to nevedomé procesy. Chceme dokázať sebe a „svetu“, že niečo znamenáme, že sme dosť dobrí, schopní, silní, múdri... Ak sú však naše strachy jedeným hnacím motorom, takto dosiahnutý úspech nie je trvalo udržateľný. Stane sa pre nás bremenom, lebo bude neustálym zdrojom stresu a obáv napr. z možného zlyhania. Na druhej strane nás strach môže aj výrazne limitovať v tom, čo je pre nás v živote možné dosiahnuť. Môže brzdiť našu motiváciu a odvahu vykročiť želaným smerom alebo otvoriť sa príležitostiam.